Vyber si jednu z predchádzajúcich ankiet:

Zvyknete bezdomovcom prispievať finančními alebo nefinančními darmi?

Zhodnotenie: Dôvod prečo som navrhol túto anketovú otázku je ten, že neviem, aký je ten správny postoj pri podpore bezdomovcov. Táto téma mala vo mne vždy dva uhly pohľadu a chcel som sa pri hľadaní odpovedi inšpirovať aj vašimi skúsenosťami.

    Jeden uhol pohľadu môžem nazvať súcitným. V ľudoch žijúcich na ulici vidím bytosti, ktoré zrejme nemali ľahký osud a je správne im pomôcť. Často ich človek stretne v meste, na ulici, pri kostole. Niektorí sa len tak túlajú, iní žobrú. V ankete som zvolil odpoveď b, čiže sem tam im prispejem. Niekedy v nich však vidím istú vypočítavosť a nečestnosť. A to je práve ten druhý uhol pohľadu. Vadí mi, keď je môj súcit zneužitý. Ako pragmatik sa snažím svoje životné problémy riešiť priamo a sám, i preto mi ich rezignácia na kultúru života nesedí.

    Potom sa však ozve to súcitné ja a uvedomím si azda to najdôležiejšie. V dnešnej spoločnosti sme sa naučili nebrať bezdomovcov ako normálnych ľudí. Neprihovoríme sa im, nehľadáme si medzi nimi priateľov a často nám prídu už ako bežná súčasť frekventovanej ulice či parku. Naša forma prípadnej pomoci je skôr v materiálnej forme, dávame peniaze, ale nedávame silu, nádej a lásku. Možno ich najvačší problém nie je to, že nemajú strechu nad hlavou. Ale to, že rezignovali na základnú kultúru života. Stratili chuť sa odraziť z dna a nemajú vieru v lepší zajtrajšok. A potom je jasné, že vyzbierané peniaze radšej použijú na alkohol či iné drogy. Ich mentalita už zrejme nepozná takú úprimnú radosť zo života a ich deň nepozná svetlo.

    Ale znovu je tu i pragmatický pohľad. Viem, že sa nedá pomôcť človeku, ktorý si sám sebe nechce pomôcť. Takáto pomoc je vydaná na zmar. Je však správne zavrieť oči a nevšímavo prejsť okolo ČLOVEKA, ktorý .... ? Myslím, že ďalej nemusím ani pokračovať. Nie je to vec, nie je to zviera a nemala by to byť ani bežná súčasť ulice. Verím, že každého z nás by sme si mali vážiť už len preto, že je človekom.

    Na pár sekúnd sa zamyslime, aké by to bolo, kebyže náš život postihne ich osud. Stratíme rodinu, prácu či strechu nad hlavou. Stratíme priateľov, tažko sa zraníme alebo si nás podmania drogy a staneme sa závislí. Život bol k nám nespravodlivý, rozhodne nepatríme k deťom štasteny, ale mnohé zlé sme si zapríčinili i sami. Vyhrala naša slabosť, lenivosť a zlé ja. Ako človek na ulici by sme mali uplné iné životné priority a túžby ako dnes. Z počiatku by sme sa cítili trápne, neskôr by sa dôstojnosť žitia stala úplne neznámym pojmom. A to nehovorím o hlade, zime a pod. Vaše dni sú o trpkom prežití bez radosti či požitku. A ešte si predstavme to, aký by to bol pocit, kebyže človek idúci okolo vás, ktorý sa na vás priateľsky usmeje. Nepozerá sa na vás s nechuťou. Možno prispeje, možno sa prihovorí. Možno si kúpi od vás časopis, ktorý predávate. Je to proste niekto, kto vás neodsudzuje, ale snaží sa priateľsky pochopiť. Cítite ten rozdiel?